Testy ako praktika vylúčenia? Správa z debaty o cieľoch testov pre žiadateľov o české občianstvo

Zuzana Révészová
Autorka je študentkou sociologie a práva v Brne

V úvode debaty moderátorky uviedli problém testovania v kontexte postupu pri žiadaní občianstva ČR. Od 1.1. 2014 totiž zákon o státním občanství ČR prešiel legislatívnou zmenou, ktorá sa týkala aj tohto testovania. V súčasnosti sú pri procedúre uchádzania sa o štátne občianstvo nutné štandardizované testy z českého jazyka a testy z reálií. Ukážka testových otázok z reálií prítomných presvedčila, že šírka a hĺbka vedomostí, ktoré majú byť testované ďaleko prevyšuje akúsi dennú potrebu bežného občana. Otázkou, ktorá sa teda vynorila, bola potrebnosť testovať ako výchova správneho českého občana, alebo naopak snaha vylúčiť prípadne veľmi zťažiť možnosť stať sa štátnym občanom pre väčšinu uchádzačov. Jeden z diskutujúcich, Csaba Szaló prispel k polemike názorom, že samotná požiadavka dodržiavania zákona kvalifikuje žiadateľa natoľko, aby bol schopný byť dostatočným občanom. Navyše, prísne podmienky zadané testovými otázkami môžu byť súčasne výrazom etnizácie občianstva.

Diskutéri sa dotkli aj nutnosti testovať ako formy governmentality. Štát ako mocenský subjekt predvádza svoju moc, pretože môže. Kontrola vedomostí má podľa štátu za cieľ ochraňovať jeho bezpečnosť (čo samozrejme predpokladá potenciál ohrozenia zo strany príchodzích). Je však dôležité uvažovať aj o koncepte občianstva samotného a jeho úlohu v integrácii migrantov. Občianstvo samotné totiž prináša najmä prienik do politickej komunity, a možnosť stať sa občanom je spojená s možnosťou podieľať sa na správe vecí verejných. Samotné občianstvo však neprináša automaticky akceptáciu od českých občanov. Niekoľko prieskumov verejnej mienky však české občianstvo udáva najviac respondentov ako podmienku „českosti“, napríklad spolu s jazykom alebo miestom narodenia v ČR.

V rámci debaty vyplynuli aj rozdielne pohľady diskutujúcich z publika, ktorými boli aj pracovníci a pracovníčky z praxe a výskumníčiek a výskumníkov. Zatiaľ čo od prítomných z akademickej sféry zaznel skôr kritický pohľad na dôsledky testovania ako na samovoľný prejav moci, z hľadiska praxe je prístup selektívnosti a výchovy občanov funkčný. Zaujímavý by bol určite aj pohľad právnikov, ktorý z istej časti rozumejú zámerom zákonodarcu a vedeli by rozviesť prístup selekcie na základe testov. Istý predpoklad však môžeme mať – sekuritizácia je trendom, ktorý bol niekoľkokrát spomenutý aj v debate a diskurz tohto typu sa často objavuje aj v médiách. Vnímanie migrantov ako hrozby národného štátu je „liečené“ požiadavkami typu ovládanie českého jazyka na vysokej úrovni. Už samotná logická rozpornosť (ten, kto ovláda češtinu predsa nie je zaručene menej nebezpečný) naznačuje, že ide o symbolické vylúčenie. Na základe tejto debaty ma začali provokovať otázky občianstva v súvislosti s integráciou. Občianstvo samotné totiž nemá integračný charakter a nie je predpokladom ani lepších životných podmienok (materiálne zabezpečenie je často pokryté inštitútom trvalého pobytu). Zdá sa teda, že sa akosi obracia postupnosť ľudských práv a zabezpečenie tých politických, ktoré stáli u vývoja na začiatku, je čoraz exkluzívnejšie získať.