Stav platné legislativy v oblasti cizineckého práva na Slovensku

Teoretickým východiskom článku je zákon č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“), ktorý je základným a (takmer) výlučným predpisom upravujúcim danú oblasť. Zákon bol s účinnosťou od 1. januára 2007 novelizovaný v súvislosti s transpozíciou troch smerníc Európskej únie. Zmenám, či už pozitívnym alebo negatívnym, ktoré táto novela priniesla sa budeme podrobnejšie venovať v ďalšom texte.

Inštitucionálne spadá cudzinecká oblasť do pôsobnosti Ministerstva zahraničných vecí, prostredníctvom ambasád a konzulátov príslušných pre udeľovanie víz a povolení na pobyt a Ministerstva vnútra prostredníctvom Úradu hraničnej a cudzineckej polície a Migračného úradu. Priamym vykonávateľom zákona o pobyte cudzincov je ale predovšetkým Úrad hraničnej a cudzineckej polície ( ďalej „UHCP“) a najmä jeho miestne oddelenia cudzineckej polície, ktoré majú na starosti priamu kontrolu pobytu cudzincov v SR. Migračný úrad Ministerstva vnútra je inštitúciou, ktorá rozhoduje výlučne v konaní o udelenie azylu upravenom zákonom č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o azyle“).

Právna úprava pobytu cudzincov v SR podľa zákona o pobyte cudzincov

Ako už bolo spomenuté vyššie, na cudzincov, nachádzajúcich sa na území SR sa vzťahuje zákon o pobyte cudzincov.

Od 1. januára 2007 nadobudla účinnosť rozsiahla novela tohto zákona, ktorej cieľom bolo predovšetkým transponovať tri smernice Európskej únie do slovenského právneho poriadku:

Okrem splnenia si členských povinností, novela tiež odstránila niektoré sporné ustanovenia zákona v časti venovanej dôvodom zaistenia cudzinca, ktoré boli v priamom rozpore s ustanoveniami Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Európsky dohovor“) týkajúcich sa dôvodov pozbavenia osobnej slobody a tiež doplnila alebo upravila znenie zákona.

Vstup cudzinca na územie SR

Podľa platnej právnej úpravy, cudzinec môže vo všeobecnosti vstúpiť na územie SR len s cestovným dokladom a vízom SR alebo s cestovným dokladom a povolením na pobyt v SR.

Zákon hovorí o štyroch druhoch víz: letiskové tranzitné vízum, tranzitné vízum, krátkodobé vízum a dlhodobé vízum. Prvé dva typy víz slúžia, ako je už z ich názvu zrejmé, výlučne na umožnenie prechodu cudzinca cez územie SR do tretej krajiny. O krátkodobé vízum môže požiadať ten cudzinec, ktorý by sa chcel v SR zdržať najviac 90 dní v jednom polroku, dlhodobé vízum oprávňuje cudzinca na pobyt na viac ako 90 dní v jednom polroku ak je to potrebné na plnenie medzinárodných záväzkov SR.

Od 1 januára 2007 boli ustanovenia o vydaní tranzitného víza a krátkodobého víza doplnené aj o tzv. humanitárnu klauzulu[1]. Ide vlastne o výnimku z pravidla, že o víza môže cudzinec požiadať len na zastupiteľskom úrade SR v zahraničí, pretože podľa tohto ustanovenia, môže byť tranzitné vízum vydané cudzincovi aj na hraniciach SR, ak je to potrebné z humanitárneho dôvodu, ak  cudzinec preukáže, že tranzit je naliehavý a nemohol ho predvídať alebo ak je to v záujme Slovenskej republiky.  Na hraničnom priechode môže byť cudzincovi udelené aj krátkodobé vízum najviac na 15 dní, ak preukáže, že jeho vstup je naliehavý a nemohol ho predvídať, alebo ak je to v záujme Slovenskej republiky.

Zákon tiež v súčasnosti výslovne ustanovuje, že na udelenie víza nemá cudzinec právny nárok, čím sa má zrejme zabrániť sťažnostiam v prípadoch, kedy cudzinec spĺňa podmienky na udelenie víza, ale z nejakého dôvodu ho nezíska. 

Poslednou novelou zákona o pobyte cudzincov boli nanovo upravené aj dôvody odopretia vstupu cudzincovi na hraničnom priechode. Občanovi Európskeho hospodárskeho priestoru môže byť vstup na územie SR odopretý len v prípade, ak je nežiaducou osobou, ak existuje dôvodné podozrenie, že by mohol ohroziť verejný poriadok, bezpečnosť štátu alebo je to potrebné na ochranu verejného zdravia, alebo ak sa nemôže preukázať cestovným dokladom alebo nemá vízum, ak sa toto vyžaduje. V poslednom prípade je ale policajný útvar povinný poskytnúť cudzincovi pred prijatím rozhodnutia o odoprení vstupu možnosť v primeranom čase zabezpečiť alebo získať cestovný doklad, prípadne iným hodnoverným spôsobom preukázať, že má právo slobody pohybu a pobytu.

V prípade cudzincov z tzv. tretích krajín, novelizovaný zákon výslovne stanovil, že vstup nemôže byť odoprený cudzincovi, ktorý na hraničnom priechode požiadal o udelenie azylu, doplnkovej ochrany alebo poskytnutie dočasného útočiska, alebo ktorému boli uvedené formy ochrany poskytnuté. Zákon tiež ustanovil, že vstup nemôže byť odopretý ani cudzincovi, ktorému bol vydaný cestovný doklad pre cudzincov na základe skutočnosti, že je osobou bez štátnej príslušnosti a zároveň má povolenie na trvalý pobyt v SR a tiež osobe, ktorej bol vydaný cestovný doklad pre cudzincov potom, čo jej bol udelený azyl na území SR.

Na prvý pohľad nenápadnou, ale veľmi dôležitou zmenou v zákone je ustanovenie § 7,  podľa ktorého vstup nemožno odoprieť cudzincovi, ktorému bol povolený pobyt na území SR. Vsunutím tejto vety do zákona o pobyte cudzincov dochádza k zaujímavej situácii najmä v prípade tolerovaných pobytov. V doterajšej praxi nebolo jasné, či má cudzinec počas platnosti povolenia na tolerovaný pobyt právo na návrat v prípade vycestovania z územia SR. Cudzinecká polícia zastávala (a naďalej zastáva) názor, že v takomto prípade povolenie na tolerovaný pobyt zaniká a teda nebude existovať dôvod na vstup na územie SR. Tento názor je ale v rozpore s dôvodmi zániku povolenia na tolerovaný pobyt, ktoré zákon upravuje a vycestovanie sa v nich nenachádza, ako aj s uvedeným ustanovením § 7 zákona o pobyte cudzincov.

Pobyt cudzincov v SR 

Cudzinec môže na územie SR vstúpiť a zdržiavať sa na ňom aj na základe povolenia na jeden z troch druhov pobytov – prechodný, trvalý alebo tolerovaný.  

Prechodný pobyt 

Prechodný pobyt má krátkodobý charakter a ide o pobyt účelový, čo znamená, že sa udeľuje za určitým účelom. Dĺžka povolenia závisí od účelu pobytu, najviac však môže byť povolenie udelené na dva roky, resp. najviac na päť rokov, ak ide o cudzinca, ktorý má povolený dlhodobý pobyt v členskom štáte EÚ. Počas platnosti povolenia na prechodný pobyt môže cudzinec cestovať do zahraničia a vracať sa späť na územie SR.

Účelom prechodného pobytu môže byť podnikanie, zamestnanie, štúdium, osobitná činnosť (napríklad lektorská, umelecká, a pod.), plnenie služobných povinností zložkami civilnej ochrany alebo zlúčenie rodiny, pričom tieto sa nemôžu kombinovať. V zásade platí, že cudzinec, ktorému bolo udelené povolenie na prechodný pobyt nemôže vykonávať inú činnosť než tú, na ktorú mu bolo povolenie udelené. Výnimkou, zavedenou od 1. januára 2007, je len možnosť súčasne študovať v SR bez toho, aby si cudzinci museli podávať novú žiadosť o povolenie na prechodný pobyt. Okrem toho, zákon v štyroch prípadoch dovoľuje pracovať alebo podnikať aj cudzincovi s prechodným pobytom na účely zlúčenia rodiny, ale až po 12. mesiacoch nepretržitého pobytu na Slovensku. Ide napríklad o cudzinca, ktorý sa zlúčil s rodinným príslušníkom – cudzincom, ktorý už má povolenie na prechodný pobyt za účelom zamestnania alebo podnikania, alebo o prípad zlúčenia rodiny s cudzincom, ktorý už má trvalý pobyt v SR. 

Zákon tiež nanovo ustanovil, že cudzinec, ktorému bol o udelené povolenie na prechodný pobyt za účelom štúdia môže podnikať alebo sa zamestnať, čím sa študujúcim cudzincom poskytla možnosť zabezpečiť si čiastočné financovanie svojho štúdia a pobytu v SR vlastnou prácou, čo doteraz nebolo možné. 

Ustanovenia zákona o pobyte cudzincov týkajúce sa  povolenia na  prechodný pobyt boli od 1. januára 2007 doplnené transpozíciou smernice o prijímaní vedeckých pracovníkov, ktorá uľahčuje pobyt vedeckým pracovníkom, ak ich vedecký pobyt nepresiahne 90 dní v jednom polroku v tom, že nemusia žiadať o udelenie povolenia na prechodný pobyt. V opačnom prípade sú povinní priložiť k žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt dohodu o hosťovaní uzavretú s príslušnou výskumnou organizáciou.

Smernica o prijímaní na účely štúdia umožňuje študentom, ktorých štúdium nepresiahne na území Slovenskej republiky 90 dní v jednom polroku, že nemusia žiadať o udelenie povolenia na prechodný pobyt.

Novelou zákona boli tiež zmenené ustanovenia týkajúce sa študentov s prechodným pobytom. Lehota na rozhodnutie o žiadosti na udelenie povolenia na prechodný pobyt za účelom štúdia bola skrátená z 90 dní na 30 dní. Súčasne sa ale cudzincovi stanovila povinnosť preukázať, že ovláda jazyk, v ktorom bude študovať. Zvýšil sa tiež počet hodín, ktoré môžu cudzinci s udeleným povolením na prechodný pobyt za účelom štúdia odpracovať bez potreby udelenia povolenia na zamestnanie a to na najviac 10 hodín týždenne.[2]

Pomerne reštriktívnym obmedzením je skutočnosť, že o prechodný pobyt môže cudzinec požiadať len na zastupiteľskom úrade SR v zahraničí a to konkrétne na zastupiteľskom úrade SR v štáte v ktorom mu bol vydaný cestovný doklad alebo v štáte, kde má bydlisko, prípadne na zastupiteľskom úrade v štáte, ktorý je príslušný pre krajinu jeho pôvodu. V prípade, ak sa cudzinec už nachádza v SR, má len limitovanú možnosť požiadať o prechodný pobyt priamo v krajine, môže tak urobiť napríklad v prípade, ak ide o manžela azylanta, alebo o cudzinca, u ktorého sa nevyžaduje vízum.

O zmenu účelu prechodného pobytu, alebo o obnovenie pobytu ( t. j. jeho predĺženie) môže cudzinec požiadať aj na cudzineckej polícii priamo v SR. O zmenu účelu pobytu v SR nemôže ale požiadať cudzinec, ktorý mal prechodný pobyt za účelom sezónneho zamestnania (teda trvalo najviac 180 dní), rovnako tiež cudzinec – študent a cudzinec, ktorý dostal prechodný pobyt na účel zlúčenia rodiny s cudzincom, ktorý už má povolenie na prechodný pobyt na zamestnanie alebo podnikanie. V prípade cudzinca – študenta, tento môže o zmenu účelu prechodného pobytu požiadať priamo v SR len v prípade, ak sa zamestná v odbore, ktorý vyštudoval.

Trvalý pobyt 

Trvalý pobyt je forma pobytu, ktorá priznáva cudzincovi nachádzajúcemu sa na území SR najväčšie výhody a postavenie porovnateľné s postavením slovenského štátneho občana. Prvé povolenie na trvalý pobyt sa udeľuje predovšetkým cudzincom, ktorí majú v SR blízkeho rodinného príslušníka, ktorý je občanom SR alebo ktorý je cudzincom s povolením na trvalý pobyt. Prvé povolenie na trvalý pobyt sa tiež môže udeliť cudzincovi, ak je to v záujme Slovenskej republiky.  

Prvé povolenie na trvalý pobyt sa udeľuje cudzincovi na päť rokov a po ich uplynutí na neobmedzene dlhý čas. Žiadosť o povolenie môže cudzinec podať na zastupiteľskom úrade SR v zahraničí alebo na policajnom útvare priamo v SR, nevyhnutnou zákonnou podmienkou, ktorú ale musí cudzinec splniť, je vlastníctvo cestovného dokladu. Tu ale dochádza k určitým problémom, týkajúcim sa predovšetkým žiadateľov o azyl a osôb bez štátnej príslušnosti, ktorí cestovný doklad nevlastnia a tým je im fakticky odoprená možnosť požiadať o trvalý pobyt, aj keď existujú dôvody na jeho udelenie (zvyčajne sú to rodinné dôvody). Podľa zákona o pobyte cudzincov, môže byť cudzincom, ktorí nemajú vlastný cestovný doklad vydaný cudzinecký pas (tzv. „čierny pas“). V zákone o cestovných dokladoch ale cudzinecký pas nie je uvedený ako cestovný doklad a teda sa nepovažuje za dostatočný doklad pri podávaní žiadosti o udelenie trvalého pobytu, aj keď dôvody na jeho udelenie existujú a pretrváva aj objektívna nemožnosť získať iný cestovný doklad. Ide tu  o rozdielnosť právnej úpravy vzťahujúcej sa k tej istej problematike, ktorú by bolo potrebné čo najskôr odstrániť.

Zákon tiež umožňuje získať trvalý pobyt aj cudzincom, ktorí sa už predtým legálne zdržiavali na území SR, pričom toto povolenie sa nazýva tzv. „ďalšie povolenie“. Podmienkou, ktorú musia cudzinci splniť aby získali ďalšie povolenie, je minimálne 5 - ročný prechodný pobyt v SR vo vymedzených prípadoch, napríklad prechodný pobyt za účelom zamestnania, podnikania alebo v niektorých prípadoch zlúčenia rodiny. Okrem toho môže ďalšie povolenie (bez podmienky predchádzajúcej dĺžky pobytu) získať aj maloleté dieťa cudzinca s ďalším povolením na trvalý pobyt. V týchto prípadoch môže cudzinec o trvalý pobyt požiadať priamo na cudzineckej polícii v SR.

Okrem toho, trvalý pobyt môže cudzinec získať aj bez toho, aby boli splnené niektoré z vyššie uvedených podmienok. Stane sa tak v prípade, ak je to potrebné na poskytnutie pomoci svedkovi, ktorý vystupuje v trestnom konaní, alebo ak to navrhne Slovenská informačná služba z dôvodu bezpečnostných záujmov SR. O takomto povolení na trvalý pobyt rozhoduje Ministerstvo vnútra.

Tolerovaný pobyt

Osobitným druhom pobytu, ktorý čiastočne plní aj funkciu tzv. doplnkovej ochrany pre cudzincov, je tolerovaný pobyt. Povolenie na tolerovaný pobyt sa udeľuje najviac na 180 dní, pričom ho možno aj opakovane predĺžiť.

Dôvody na udelenie povolenia na tolerovaný pobyt sú: existencia prekážky administratívneho vyhostenia cudzinca; poskytnutie dočasného útočiska;  prípad, kedy vycestovanie cudzinca nie je možné a jeho zaistenie zároveň nie je účelné; a prípad, ak ide o cudzinca - maloleté dieťa nájdené na území SR.

Od 1. januára 2007 sa dôvody na udelenie tolerovaného pobytu v súvislosti s transpozíciou smernice o pobyte obetí obchodovania s ľuďmi rozšírili na cudzincov, ktorí sú obeťami obchodovania s ľuďmi. Takýmto osobám môže byť udelené povolenie na pobyt najskôr najviac na 40 dní s cieľom, aby sa zistilo, či skutočne ide o obeť obchodovania s ľuďmi a tiež na to, aby sa cudzinec mohol sám rozhodnúť, či bude spolupracovať s políciou. Počas tohto obdobia má cudzinec nárok na poskytnutie ubytovania, ak si ho nemôže zabezpečiť sám. V prípade, ak sa cudzinec rozhodne spolupracovať s políciou, povolenie na pobyt môže byť predĺžené najmenej o 180 dní a to aj opakovane a počas tohto obdobia môže cudzinec aj pracovať. Štát je tiež povinný poskytnúť týmto cudzincom primerané ubytovanie a pomoc pri zapájaní sa do projektov alebo programov, ktoré im majú umožniť začlenenie do spoločnosti.

V prípade, ak by cudzinec z vlastnej vôle obnovil kontakty s podozrivými osobami, alebo by predstieral spoluprácu s políciou, alebo by ju ukončil, povolenie na tolerovaný pobyt by mu malo byť zrušené.

Novým dôvodom na udelenie tolerovaného pobytu je tiež právo na rešpektovanie rodinného a súkromného života, teda prípady, kedy cudzinci majú na území SR deti alebo životných partnerov. V takomto prípade je cudzinecká polícia povinná udeliť povolenie na tolerovaný pobyt, pričom sa týmto cudzincom novelou zároveň umožnilo zamestnať sa. Výslovné zakotvenie právneho nároku cudzinca na toto povolenie a povinnosti cudzineckej polície udeliť povolenie na tolerovaný pobyt v tzv. „rodinných“ prípadoch, odstránilo vážny nedostatok v doteraz platnej cudzineckej  úprave, kedy cudzinci, ktorí nemali vlastný cestovný doklad a teda nespĺňali podmienky pre udelenie trvalého pobytu nemali inak možnosť viesť svoj rodinný život v SR, čím sa porušovala nielen Ústava SR, ale aj článok 8 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd.

Jedným z dôvodov na udelenie tolerovaného pobytu je aj prekážka administratívneho vyhostenia, čo znamená, že cudzinec nemôže byť vrátený do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život alebo sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest môže byť uložený.

Podkladom pre udelenie tolerovaného pobytu je v tomto prípade vlastné zistenie policajného útvaru o existencii prekážky administratívneho vyhostenia cudzinca na základe ním podanej písomnej žiadosti. Napriek tomu, že ide o ustanovenie s osobitným významom vo vzťahu k ochrane základných ľudských práv a slobôd jednotlivca a najmä práva na život a práva na ochranu pred mučením, zákon o pobyte cudzincov neustanovuje pravidlá, podľa ktorých by mal policajný útvar postupovať pri zisťovaní podmienok na udelenie alebo predĺženie tohto druhu tolerovaného pobytu. To v praxi znamená, že nie je zabezpečená jednotnosť postupu a rozhodujúcich kritérií policajných útvarov udeľujúcich povolenia na tolerovaný pobyt z dôvodu prekážky vyhostenia a účastník konania sa nachádza v právne neistom postavení.

Podkladom pre udelenie tolerovaného pobytu môže byť aj rozhodnutie Migračného úradu o tom, že v konaní o udelenie azylu boli zistené prekážky vyhostenia žiadateľa o azyl do krajiny pôvodu uvedené v zákone o pobyte cudzincov. Ani v tomto prípade ale zákon neupravuje, v akom časovom rozsahu od vydania rozhodnutia Migračného úradu sa ním má policajný útvar riadiť, prípadne či je policajný útvar oprávnený neudeliť povolenie na tolerovaný pobyt v prípade ak podľa jeho názoru prekážky administratívneho vyhostenia zistené v konaní o udelenie azylu už neexistujú, pričom ale rozhodnutie Migračného úradu o existencii prekážky vyhostenia nebolo zrušené alebo zmenené.

Hlavným účelom tolerovaného pobytu je efektívne riešenie špecifickej životnej situácie cudzinca a poskytnutie dočasnej ochrany cudzincovi. Táto ochrana je ale bezvýznamná a ako taká neúčelná, keďže zákon neumožňuje cudzincom na tolerovanom pobyte zamestnať sa alebo podnikať s výnimkou prípadov cudzincov, ktorý sú obeťami obchodovania s ľuďmi alebo majú tolerovaný pobyt z dôvodu rešpektovania rodinného života. Okrem týchto dvoch skupín sa na území SR nachádza pomerne veľká skupina cudzincov, ktorý majú povolený tolerovaný pobyt z dôvodu prekážky vyhostenia – teda preto, že ich život je v bezprostrednom nebezpečenstve ak by sa vrátili do krajiny pôvodu. Takíto cudzinci sa môžu zamestnať až po uplynutí troch rokov od udelenia tolerovaného pobytu, pričom majú počas tohto obdobia nárok len na minimálne sociálne dávky a nemajú zabezpečené žiadne ubytovanie. Tým ich zákon priamo núti ku kriminalite a nelegálnej práci, prípadne k zneužívaniu azylového systému na riešenie osobnej situácie.

Zaistenie a vyhostenie cudzincov 

V určitých prípadoch môže byť cudzinec zaistený a prípadne aj administratívne vyhostený z územia SR. Administratívne vyhostiť možno cudzinca len v zákonom ustanovených prípadoch, napríklad ak neoprávnene vstúpil, alebo sa zdržiava na území SR, alebo ak ohrozuje bezpečnosť štátu, verejný poriadok a podobne. Spolu s rozhodnutím o administratívnom vyhostení je cudzinecká polícia povinná určiť cudzincovi aj obdobie zákazu vstupu na územie SR a to v rozpätí od jedného až do desiatich rokov. Odvolanie proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení nemá odkladný účinok s výnimkou prípadu, kedy ide o administratívne vyhostenie bývalého žiadateľa o azyl. Uvedené v praxi znamená, že rozhodnutie o vyhostení môže byť síce zmenené v prospech cudzinca, ale ten už mohol byť medzitým vyhostený. Keďže zákon s takou situáciou zjavne neráta, nie je jasné, ako by sa postupovalo pri náprave zrušeného rozhodnutia o vyhostení.    

Zákon ďalej upravuje, v ktorých prípadoch cudzinca nemožno administratívne vyhostiť a stanovuje tiež prekážky, ktoré bránia administratívnemu vyhosteniu aj v prípade, ak by cudzinec inak spĺňal zákonné podmienky na vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Existenciu prekážok vyhostenia by mala cudzinecká polícia skúmať v každom jednotlivom prípade.

Od 1. januára 2007 zákon nanovo ustanovuje prípady, kedy sa rozhodnutie o administratívnom vyhostení nevykoná. Dôjde k tomu v prípade, že cudzinec nemá vlastný cestovný doklad nemožno mu ho zabezpečiť a nie je možné jeho vycestovanie ani na cudzinecky pas. Rozhodnutie o vyhostení sa tiež nevykoná ak cudzinec požiadal o dobrovoľný návrat do krajiny pôvodu. Dôležité je najmä ustanovenie v prvom prípade, keďže zabraňuje opakovanému zaisťovaniu cudzincov, ktorých nie je možné vyhostiť z dôvodu nezávislého od ich konania a vôle aj napriek tomu, že už bolo o administratívnom vyhostení rozhodnuté. Zákon už ale ďalej neupravuje, akým spôsobom sa má následne s takýmto cudzincom postupovať, do úvahy zrejme prichádza len aplikácia ustanovenia o udelení povolenia na tolerovaný pobyt z dôvodu, že jeho vycestovanie nie je možné a zaistenie nie je účelné, čo ale nerieši otázku jeho ďalšej existencie v SR.

Zaistenie cudzinca je v súčasnosti možné len z troch zákonných dôvodov a to z dôvodu zabezpečenia jeho vyhostenia, na účel výkonu jeho prevozu cez územie SR, alebo na účel jeho vrátenia na územie iného štátu, z ktorého neoprávnene vstúpil do SR. Od 1. januára 2007 tak došlo k vypusteniu ustanovení, ktoré boli v zjavnom rozpore s medzinárodnoprávnymi záväzkami SR, predovšetkým s článkom 5 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd, ktorý iné dôvody na pozbavenie osobnej slobody cudzincov nepozná, na rozdiel od pôvodného znenia nášho zákona o pobyte cudzincov.

Napriek uvedenému pozitívnemu posunu, naďalej pretrváva problém s neprimeranou dĺžkou preskúmavania zákonnosti zaistenia cudzinca. Cudzinec môže byť zaistený len nevyhnutne potrebný čas, najviac 180 dní. V prípade, ak účel zaistenia pominul, je cudzinecká polícia povinná prepustiť cudzinca bez zbytočného odkladu. O zákonnosti rozhodnutia o zaistení cudzinca by mal súd rozhodnúť v čo najkratšej dobe, rovnako ako je to v prípade obmedzenia alebo pozbavenia osobnej slobody počas trestného stíhania. V praxi ale trvá konanie na súde dva až šesť mesiacov, prípadne je rozhodnutie súdu vydané až po tom, čo bol cudzinec so zaistenia prepustený po uplynutí 180 dní. Tým je ale porušená zásada uvedená v článku 5 ods. 3 a 4 Európskeho dohovoru, podľa ktorej má každá osoba, ktorej osobná sloboda bola obmedzená, právo na urýchlené preskúmanie zákonnosti takéhoto rozhodnutia. V prípade, ak bude zákon o pobyte cudzincov znova podrobený novele, príslušné orgány by mali rozhodne premýšľať nad stanovením primeranej lehoty na rozhodnutie súdu v týchto prípadoch, keďže pozbavenie osobnej slobody je významným zásahom do základných ľudských práv a slobôd.

Článok mal za cieľ poskytnúť čitateľovi základné informácie o cudzineckom režime platnom v Slovenskej republike, poukázať na niektoré hlavné problémy, s ktorými sa cudzinci môžu stretnúť a tiež upozorniť na zmeny ktoré nastali v zákone po poslednej veľkej novele.   Keďže ide o rozsiahlu problematiku, nebolo možné venovať sa podrobne celému zákonu o pobyte cudzincov, prípadne ďalším predpisom upravujúcim túto oblasť. V každom prípade je ale cudzinecká legislatíva tak v SR ako aj v ostatných členských štátoch EÚ hodná stálej pozornosti. Ide o oblasť, ktorá vzbudzuje mnohé debaty a názorové polemiky často  ovplyvnené najmä emóciami, pričom sa zabúda na to, že základom našich právnych poriadkov je univerzálnosť ľudských práv a nie ochrana štátu pred imaginárnym nebezpečenstvom spojeným s prenikaním cudzích kultúr do Európy.

Autorka působí v Lize za ľudské práva. 

[1] Podľa platného znenia novely 693/2006 Z. z. sa ale táto klauzula vypustí dňom určeným rozhodnutím Rady prijatým na základe čl. 3 ods. 2 Aktu o podmienkach pristúpenia pripojeného k Zmluve o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii (t.j. pristúpením k schengenskému systému)

[2] Podľa predchádzajúceho znenia mohol byť študujúci cudzinec (nie starší ako 26 rokov) zamestnaný bez osobitného povolenia na zamestnanie iba ak jeho zamestnanie nepresiahlo sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych dní alebo celkovo 30 kalendárnych dní v kalendárnom roku.