Miznúce deti

Niektorí sú utečencami a utekajú pred vojnou, ozbrojeným konfliktom, prenasledovaním či diskrimináciu v krajine pôvodu. Iné deti utekajú pred chudobou a hľadajú v Európe lepší život a prácu, často sú vyslaní svoji mi rodinami a ich poslaním je zarábať peniaze. Ďalší prichádzajú za vzdelaním, ktoré v domovskej krajine nevedia získať vôbec alebo len v neuspokojivej kvalite. Mnohé z týchto detí sú alebo potenciálne môžu byť obeťami obchodovania s ľuďmi, nútenej práce či vykorisťovania. Často prichádzajú bez potrebných víz či povolení na pobyt, s pomocou prevádzačov, mnohí nemajú žiadne doklady alebo im ich odňali prevádzači. Niektorí majú v Európe rodinu, s ktorou sa chcú zlúčiť, alebo vzdialenejších príbuzných, či príslušníkov komunity, ktorí im majú pomôcť, a teda ich cieľom je sa za nimi dostať. Akýkoľvek je však motív ich cesty, ide o deti, ktoré sa nachádzajú mimo svojej krajiny, bez rodičov, v odlišnom kultúrnom prostredí, nepoznajú jazyk ani právne predpisy a sú extrémne zraniteľné a náchylné stať sa obeťou rôznych foriem zneužívania. 

Spoločnou črtou migrujúcich odlúčených detí v Európskom hospodárskom priestore je, že sa snažia vyhnúť existujúcim mechanizmom pomoci a ochrany v európskych štátoch, cez ktoré prechádzajú a ktoré nie sú ich cieľovou destináciou, a opúšťajú prijímacie zariadenia veľmi krátko po svojom príchode. Slovensko patrí medzi jednu z takýchto tranzitných krajín. Avšak, „miznutia“ odlúčených detí z prijímacích zariadení predstavujú závažný problém vo všetkých krajinách Európskej únie vrátane vyspelých krajín západnej Európy. Počty odlúčených detí, ktorých osud je známy potom, ako opustili spomínané zariadenia, sú v celej Európe minimálne. Po týchto deťoch či mladých ľuďoch sa strácajú všetky stopy. Na európskej úrovni chýba konzistentný výskum mapujúci osudy detí bez sprievodu potom, ako opustili dané zariadenia či tranzitnú krajinu.

Na Slovensku bolo za posledných šesť rokov (roky 2008 až 2013[1]) zadržaných pri neoprávnenom prekročení štátnej hranice alebo na neoprávnenom pobyte 844 odlúčených detí [2]. Všetky tieto deti boli umiestnené do starostlivosti slovenských detských domovov. Presný počet detí, ktoré zmizli po umiestnení do detského domova, je neznámy, keďže počty zmiznutí odlúčených detí nie sú u nás predmetom štatistického zisťovania orgánmi sociálnoprávnej ochrany detí [3]. Odhadom však zmizlo približne 95 až 99 percent týchto detí. Nedá sa pritom vylúčiť, že medzi nimi nie sú deti, ktoré boli na cestu zlákané na účely vykorisťovania. Ich osud vzbudzuje obavy.

Projekt „Miznúce deti“

V Lige za ľudské práva sme sa rozhodli preskúmať možné príčiny „miznutí“ týchto detí, spôsoby pátrania po nich, postupy zodpovedných orgánov po zmiznutí dieťaťa, riziká, ktoré deťom hrozia po opustení detského domova, ako aj možnosti prijatia preventívnych opatrení v záujme zvýšenia ochrany týchto detí počas ich pobytu na Slovensku. Projekt s názvom „Miznúce deti“ bol podporený Nadáciou otvorenej spoločnosti z Finančného mechanizmu EHP 2009 až 2014. Výstupom jeden rok trvajúceho výskumu je pozičný dokument, ktorého ambíciou je „otvorenie Pandorinej skrinky“, vytiahnutie problému na povrch, vyvolanie záujmu o hľadanie riešení a rozprúdenie odbornej diskusie medzi zodpovednými. Súčasťou pozičného dokumentu je aj východisková analýzy, ktorá veríme môže slúžiť štátnym orgánom ako inšpirácia pre lepšie pochopenie problému a prijatie vhodných opatrení.

V tomto článku sa pokúsim predstaviť hlavné zistenia a odporúčania, ku ktorým sme dospeli v rámci nášho výskumu. Na úvod je však možno vhodné stručne popísať systém starostlivosti o odlúčené deti na Slovensku.

Od umiestnenia po zmiznutie

Po zadržaní cudzinca na území SR, spravidla v blízkosti slovensko-ukrajinskej hranice, a jeho predvedení na oddelenie hraničnej kontroly, dochádza k zisťovaniu totožnosti. Po identifikácii cudzinca ako maloletého (v prípade pochybností o veku polícia nariadi lekárske vyšetrenie za účelom určenia veku), je policajný útvar povinný nevykonávať ďalšie úkony s dieťaťom a oznámiť nájdenie maloletého miestne príslušnému orgánu sociálnoprávnej ochrany detí, ktorým je úrad práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej len „úrad práce“). Úrad práce podáva okamžite návrh na súd na vydanie predbežného opatrenia na umiestnenie dieťaťa, ktoré sa ocitlo bez starostlivosti, do detského domova, a na ustanovenie opatrovníka. Súd je povinný vydať predbežné opatrenie do 24 hodín od podania návrhu. Následne dochádza k umiestneniu dieťaťa do detského domova pre maloletých bez sprievodu v Medzilaborciach (ide v súčasnosti o jediný detský domov v SR pre maloletých bez sprievodu). Úrad práce je súdom ustanovený za opatrovníka na vykonávanie všetkých právnych úkonov v prospech maloletého, napr. podanie žiadosti o azyl, podanie žiadosti o tolerovaný pobyt a o cudzinecký pas, a pod. Treba zdôrazniť, že v detskom domove sú umiestňované všetky odlúčené deti, avšak v prípade, že sa rozhodnú podať žiadosť o azyl, tak sú ako žiadatelia o azyl premiestnení do záchytného tábora Migračného úradu MV SR pre žiadateľov o azyl. Táto prax je dlhodobo Ligou za ľudské práva kritizovaná, pretože zariadenia Migračného úradu MV SR nie sú zariadeniami starostlivosti o deti a odlúčené deti sú v nich umiestňované spoločne s dospelými žiadateľmi o azyl, čo má na ne negatívny dopad. V súčasnosti je v legislatívnom procese novela zákona o azyle a zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele, na základe ktorej by od 1.7.2015 nemalo dochádzať k presúvaniu detí z detského domova do záchytného tábora.

Na účely výskumu sme sa rozhodli používať termín „zmiznutie“ vo vzťahu k neprítomnosti alebo nezvestnosti odlúčených detí umiestnených v detských domovoch, pretože vzhľadom na nedostatok informácií o okolnostiach opustenia detského domova a o následnom osude detí nemôžeme urobiť záver o tom, že skutočne detský domov opustili dobrovoľne a že príčinou ich odchodu nie je obchodovanie s ľuďmi, zneužívanie alebo iný nátlak. Pojem „zmiznutie“ podľa nás v sebe zahŕňa ochranný prístup k deťom, motivuje k pátraniu po nich, a preto ho pokladáme za vhodnejšie slovo ako napr. „útek“.

Absolútna väčšina odlúčených detí z detského domova pre maloletých bez sprievodu v Medzilaborciach (predtým v Hornom Orechovom a Trenčíne) je vo veku 15 – 17 rokov a mizne často do 48 – 72 hodín po opustení uzavretej časti detského domova, niektorí zariadenie opúšťajú po pár týždňoch či mesiacoch. Miznutiam predchádza intenzívna komunikácia detí cez mobilné telefóny s neznámymi osobami, ktoré deťom s najväčšou pravdepodobnosťou dávajú inštrukcie. Následne deti neznáme osoby vyzdvihnú súkromným motorovým vozidlom, v minulosti boli vo veľkej miere používané taxíky. Iba v zriedkavých prípadoch deti utekajú prostredníctvom mestskej hromadnej dopravy, vlakovej dopravy či pešo, keďže tento spôsobom zvyšuje riziko ich záchytu. V ojedinelých prípadoch dochádza k nájdeniu a zadržaniu dieťaťa políciou ešte na území SR, a to nielen pri použití MHD, ale napríklad i pri náhodnej kontrole cestnej prevádzky. Po vrátení dieťaťa do zariadenia sa veľmi často stáva, že dieťa ujde opakovane. Vyskytli sa prípady tzv. synchronizovaných miznutí detí bez sprievodu a pravdepodobne ich dospelých rodinných príslušníkov či súrodencov približne v tom istom čase z rôznych zariadení v SR (detský domov, tábor pre žiadateľov o azyl). Na základe zrealizovaných záchytov odlúčených detí na poľskej strane slovensko-poľského pohraničia je možné predpokladať, že prevádzači územie SR opúšťajú práve cez slovensko-poľskú hranicu a následne smerujú cez územie Poľska do krajín severnej Európy. Z uvedeného je zrejmé, že sprostredkovanie útekov odlúčených detí zo zariadení v SR má vysoko organizovaný charakter. Nie je možné vylúčiť, že prevádzačské skupiny nefigurujú zároveň ako obchodníci s ľuďmi, prípadne netvoria jeden článok v reťazci kriminálneho zoskupenia. Taktiež mnohé odlúčené deti, s ktorými sme prišli do kontaktu, príp. ich rodiny v krajinách pôvodu alebo komunity, do ktorých smerujú v cieľových krajinách svojej cesty, sú zviazané dlhom za cestu do Európy (tzv. debt bondage), a na tieto deti je vytváraný enormný tlak, čo najskôr začať pracovať a splatiť tento dlh. To podstatne zvyšuje zraniteľnosť detí a riziko, že budú vykorisťované na prácu alebo obchodované pod nátlakom splatenia dlhu. Z uvedených dôvodov si myslíme, že miznutiam odlúčených detí treba venovať pozornosť.

Nezvestné a nechránené

Najzásadnejším zistením nášho výskumu bolo, že po zmiznutých odlúčených deťoch sa pátra len na miestnej, resp. regionálnej úrovni. Celoštátne pátranie po nich neprebieha, a už vôbec sa po nich nepátra smerom do zahraničia. Keď zmizne slovenské dieťa, jeho údaje sú okamžite vložené do policajného systému pátrania po osobách PATROS. To sa nedeje v prípade odlúčených detí. Dôvodom, ktorý nám uviedol Úrad kriminálnej polície PZ SR, je to, že u týchto detí nie je preukázaná ich totožnosť (keďže prevažná väčšina z nich nemá doklady totožnosti) a teda nie sú dostatočne identifikovateľným objektom na účely pátrania. Odtlačky prstov sa na účely pátrania po týchto deťoch nevyužívajú, pričom však cudzinecká polícia všetkým odlúčeným deťom nad 10 rokov odtlačky prstov odoberá a má ich k dispozícii (v databáze AFIS). Rovnako nedochádza ani k vloženiu záznamu do Schengenského informačného systému (SIS II), keďže tento záznam je podmienený záznamom v PATROS. Preto, aj ak by sa dieťa neskôr dostalo do pozornosti polície v inej krajine EÚ, k jeho identifikácii nedôjde v dôsledku neexistencie záznamu v SIS II.

Ďalším dôležitým zistením je, že  doposiaľ nebola zo strany štátnych orgánov identifikovaná žiadna osoba – odlúčené dieťa – v ktorého prípade by zo strany týchto orgánov existovala dôvodná indícia, že sa mohlo stať obeťou obchodovania s ľuďmi, prípadne bolo identifikované ako obeť obchodovania s ľuďmi, a to ani v rokoch, keď počty týchto detí dosahovali trojciferné čísla, a niektoré odlúčené deti pochádzali z hlavných zdrojových krajín, ako napríklad Moldavsko, či dokonca pochádzali z jedného mesta, alebo dediny a boli zlákané na cestu rovnakým spôsobom (za účelom dobrého zárobku v západnej Európe). 

• zlepšenie pátrania po odlúčených deťoch a to spôsobom, aby zodpovedalo pátraniu po nezvestných slovenských deťoch;
• evidovanie miznutí detí Ústredím práce, sociálnych vecí a rodiny SR, a to nielen pokiaľ ide o počty, ale aj okolnosti zmiznutia, a následné analyzovanie príčin miznutí;
• monitorovanie procesu pátrania po dieťati zo strany opatrovníka, a v prípade vypátrania a vrátenia dieťaťa do detského domova prijatie ochranných opatrení;
• prijatie cielených preventívnych opatrení, aby sa miznutiam detí predchádzalo, resp. aby sa počet miznutí minimalizoval (prijatie takýchto opatrení predpokladá aj Integračná politika Slovenskej republiky);
• dôsledné vyšetrovania jednotlivých prípadov miznutí odlúčených detí aj z pohľadu možného spáchania trestného činu (napr. obchodovania s ľuďmi; prevádzačstva; sexuálneho násilia a zneužívania; neoprávneného odoberania orgánov, a pod.);
• zlepšenie vzájomnej spolupráce zodpovedných orgánov (najmä orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a jednotlivých zložiek polície), prijatie protokolu/ memoranda o spolupráci.

Sen o vzdelaní

V rámci nášho výskumu sme sa zhovárali aj s mladými ľuďmi, ktorí prišli na Slovensko ako maloletí bez sprievodu, a ktorí tu teraz žijú už ako dospelí. Všetci majú buď azyl alebo doplnkovú ochranu, a takmer všetci z nich sa pokúsili ešte ako deti opustiť územie SR, avšak nie po pár dňoch či týždňoch po umiestnení v detskom domove, ale po niekoľkých mesiacoch či dokonca rokoch. Nás zaujímalo prečo sa rozhodli zo Slovenska odísť. Zistili sme, že ide najmä o deti, ktorým sa na Slovensku nepodarilo naplniť ich sen o vzdelaní. Chceli sa stať lekármi, inžiniermi či právnikmi; bol to sen, ktorý si vo vojnou zničenej domovine nemohli naplniť. Európa mala byť bezpečným a priateľským miestom, kde si svoj sen splnia. Pre tento sen podstúpili náročnú a nebezpečnú cestu a ich rodiny predali majetok. Na Slovensku sa im tento sen nepodarilo naplniť, tak chceli pokračovať ďalej, tam kde dostanú možnosť. Boli vrátení späť na Slovensko na základe Dublinského nariadenia. Dnes majú viac ako 20 rokov a pracujú na nízko-kvalifikovaných pracovných pozíciách vo fabrikách, skladoch či kebaboch. Ich sen o šťastí sa rozplynul. Názory týchto detí citujeme v našej publikácii, ako aj v krátkom filme „Cesta do neznáma“, ktorý je dostupný na našej webstránke: www.hrl.sk.

Aký je ich osud?

Ako výskum ukázal, nie všetky odlúčené deti končia ako obete obchodovania, niektorým sa podarí dostať k svojim rodinám, vzdialeným príbuzným alebo im poskytnú pomoc komunity krajanov v niektorej z krajín EÚ. Avšak, ako potvrdili štúdie realizované v krajinách západnej Európy, napr. štúdia o somálskych odlúčených deťoch v Spojenom kráľovstve, aj krajania alebo dokonca príbuzní môžu dieťa zneužívať či vykorisťovať, či už v práci, alebo na získavanie rodinných prídavkov, pričom o dieťa sa vôbec nestarajú. Osudy odlúčených detí v Európe sú rôznorodé, a nie sú dostatočne zmapované najmä preto, že mnohé z týchto detí sa zdržujú v európskych krajinách bez oprávnenia na pobyt a pracujú v sivej ekonomike. Bez ohľadu na to, aký je ich osud po tom, čo zmiznú z detského domova na Slovensku, je podľa nášho názoru povinnosťou príslušných štátnych orgánov vychádzať z predpokladu, že aj keď sa im nemusí nevyhnutne stať po zmiznutí to najhoršie, je možné, že sa to stane, vzhľadom na ich vek, nedostatok skúseností, neznalosť prostredia a jazyka a celkovú zraniteľnosť. Preto je vždy v prípade každého dieťaťa nevyhnutné vyhodnotiť riziká, prijať preventívne a ochranné opatrenia a v prípade zmiznutia po dieťati pátrať tak, akoby zmizlo dieťa slovenské, pretože len takýto postup je v súlade s princípom najlepšieho záujmu dieťaťa a princípom nediskriminácie, čo sú základné princípy Dohovoru o právach dieťaťa, ktorým je SR viazaná.

Projekt Miznúce deti bol  podporený sumou 36 000 eur z Fondu pre mimovládne organizácie, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2009 – 2014. Správcom Fondu je Nadácia otvorenej spoločnosti – Open Society Foundation. Cieľom projektu Miznúce deti je Zvýšenie zapojenia MVO do tvorby politík a rozhodovacích procesov na miestnej, regionálnej a národnej úrovni.