Hrozba migrácie už nie je skrytá

Diskutovala Radha Sarma Hegde – vedkyňa oblasti médií, kultúry a komunikácie z NYU, Grigorij Mesežnikov – riaditeľ slovenskej organizácie Inštitút pre verejné otázky a editor publikácie Phantom Menace: The Politics and Policies of Migration in Central Europe, ktorá bola v rámci debaty predstavená. Eva Valentová zo Združenia pre integráciu a migráciu, ktorá je autorkou jednej z kapitol, a Adéla Jurečková z Člověka v tísni, ktorá predstavila ich súčasný výskum mediálneho obrazu migrácie v ČR. Diskusiu moderovala Daniela Vrbová z ČRo Plus, ktorá bola dlhoročnou redaktorkou relácie Zaostřeno na cizince. Debatu usporiadalo Konsorcium nevládnych organizácií pracujúcich s migrantmi v ČR v spolupráci s pražskou kanceláriou Heinrich-Böll-Stiftung.

Grigorij Mesežnikov označil médiá ako pomocníkov, no zároveň škodcov utečencov. V roku 2015 bolo podľa jeho slov uchopenie tejto témy veľmi kontroverzné. Avšak, viac ako k slovenským médiám bol kritický k slovenským politikom. „Politici šírili strach namiesto verejných debát a vysvetľovania,“ povedal a dodal, „jedinou  výnimkou bol prezident Kiska, no aj tak sa mu nepodarilo pozitívne ovplyvniť diskurz.“ Mesežnikov tiež vysvetlil: „V roku 2015 aj predstavitelia demokratických strán využili utečeneckú krízu na hlavnú tému politickej súťaže, pritom hrozba sa neprejavila tak, ako ju očakávali.“ Hrozba sa podľa jeho slov už nie je skrytá, do Slovenskej republiky sa nedostala v podobne utečencov, ale v posilnení radikalizmu. Veľkým problémom je, že spoločnosť sa ťažko vysporiadava s rastom xenofóbie. Mesežnikov hovoril o tom, že do vedenia krajiny sa dostali ľudia, ktorí sú xenofóbovia a dlhodobo budú ovplyvňovať ľudí a politiku, dokonca je možné, že budú medzi vládnucimi stranami.

Slovensko však touto situáciou nie je nijako výnimočné, s podobnými problémami zápasia mnohé európske krajiny. Pritom, s výnimkou Maďarska, kadiaľ prešlo 120 000 utečencov, sme v SR a ČR mali žiadateľov o azyl len minimálne. A to len niekoľko sto ľudí, dokonca Maďarskom tiež len väčšina prešla.

Podľa Grigorijho Mesežnikova žije téma utečeneckej krízy tak isto, ako v roku 2015. Podotkol však zaujímavý fakt, a to že počas rokov 2003 až 2004  sa v Slovenskej republike nachádzalo viac utečencov ako teraz, no vtedy sa tým nikto nezaoberal. Spoločnosť ich, podľa jeho slov, priala tak, aby nedošlo k porušeniu žiadnych práv.

Ďalším zaujímavým javom a ukazovateľom toho, ako pôsobí strach bol aj prieskum z roku 2015, kedy sa až 89 % Slovákov vyjadrilo, že súhlasí s vládnou protimigračnou politikou Róberta Fica. Podľa Mesežnikova to bolo najväčšie číslo podpory politických postojov od deväťdesiatych rokov. Utečenecká kríza spôsobila, že krajiny Vyšehradskej štvorky sa prvý raz postavili proti partnerským štátom EÚ,  a to práve odmietnutím kvót.

Ako mediálne tému uchopiť, aby bola dobre prezentovaná?

Hedge zaspomínala na správy z nového roka, kedy boli v Kolíne nad Rýnom viaceré sexuálne útoky utečencov na ženy. Táto téma sa podľa nej uchopila z viacerých kontroverzných pohľadov. Spájala ju vlna odporu i zo strany feminizmu. Hovorilo sa totiž, že policajti sa snažili byť prívetiví k migratom a namiesto žien tak dávali väčší pozor na nich. Túto stranu témy využíva aj Donald Trump, ktorý nedávno vystúpil na pódium s viacerými bielymi ženami, obeťami alebo matkami obetí znásilnenia nedokumentovanými migrantmi. Tieto prípady často slúžia ako masívna protimigrantská kampaň. Médiá a politici podľa Hedge zarámujú tému, akoby sa znásilnenia a iné ohavné činy nediali aj mimo migrantov a utečencov.

Adéla Jurečková sa pridala ku kritike médií a politikov s názorom, že veľmi často môžeme sledovať len povrchnú žurnalistiku. Rieši sa „koľko“ a kedy“, ale nie „prečo“, neanalyzuje sa dôvod migrácie. V rámci predstavenia výskumu o mediálnom obraze migrácie v ČR, ktorý dala vypracovať nezisková organizácia Člověk v tísni, prezradila, že novinári sa jej pod sľubom anonymity priznali, že sú do tvorby senzačných správ tlačení vedením. V mediálnych spoločnostiach je kladený dôraz na čítanosť, nie na dodržiavanie etického kódexu. Ten novinári síce formálne podpísali, no na úrovni redakcie sa ním neriadia. Nepremýšľajú o tom, že dotvárajú dôležitú agendu, písanie senzačných správ berú ako prácu.

Odlišné slová – migrant a utečenec – majúce celkom iný právny rámec, novinári používajú ako synonymá. Jurečková skonštatovala, že diskurz sa od roku 2015 posunul smerom k odosobneniu. Téma je naďalej aktuálna, no viac sa píše o fenoméne migrácie, nie o ľuďoch. Vo výsledkoch výskumu je tiež badateľný nárast informovania o utečeneckej a migrantskej problematike pred voľbami. Problematický je i zástup ľudí, ktorí v správach dostávajú priestor. Väčšinou ide o politikov. Médiá nepracujú na vyvážení hovoriacich, dokonca oslovujú aj predstaviteľov politických strán, ktoré sú známe xenofóbnymi názormi.

Negatívny posun aj bez negatívnych skúseností

Napriek tomu, že ČR a SR sa s utečeneckou krízou stretli najmä v médiách a nezasiahla ich v bežnom živote, nástup xenofóbie je značný. Potvrdil ho aj prieskum v Slovenskej republike. V roku 2008 sa realizoval prieskum s otázkou: „Chceli by ste mať za susedov ...“ Otázka sa týkala moslimskej, africkej, rómskej rodiny, gayov a podobne.  V roku 2008 by nechcelo mať rómsku rodinu za susedov 70 %, v roku 2017 79 %. Výrazne negatívnejšie sa posunuli odpovede pri moslimskej rodine a rodine z menej vyspelých krajín. Pri moslimskej rodine z 32 % narástlo číslo na 73 %, pri rodine z menej vyspelých krajín z 21 % na 59 %. Stúplo aj odmietnutie gayov, a to z 34 % na 44 %. Horšie je na tom aj ázijská rodina, ktorej percento odmietnutia stúplo z 22 % na 44 %. Zmenšilo sa číslo len s maďarskou rodinou.

Štát ako nemý zástupca ľudí

Valnetová zo Združenia pre integráciu a migráciu sa vyjadrila, že štátni predstavitelia a úradníci nevedia, ako správne tieto témy odkomunikovať. Príkladom je aj Brno, kde na úrady zaradili niekoľko interkultúrnych zamestnancov. Keď však o tejto novinke informovali, správy zasiahla veľká vlna kritiky a množstvo dezinformácií. Ľudia informáciu nesprávne interpretovali a šíril sa hoax, že úradníci v Brne musia hovoriť arabsky. Mesto si s problémom poradilo len veľmi ťažko, podľa Valentovej vôbec nezvládli krízovú komunikáciu, čo je bežný jav. „Štát sa nenaučil komunikovať, čo robí dobre,“ povedala, keď hovorila o tom, že krízové opatrenia existujú, no vie sa o nich len veľmi málo.