Interview: Rozat chub Salvak! Dobrý deň, Slovensko!

Dževedan (v preklade znamená spokojná v živote, 34-ročná), útle žieňa s mandľovými očami a so šatkou na hlave. Pochádza z Afganistanu. Má rázny krok a úsmev na tvári, na ruke hennou namaľovaný krásny ornament. Pijeme spolu horúci čierny čaj, jej rozprávanie sprevádzajú emócie, mimika a gestikulácia rukami. Hovorí dobrou slovenčinou. Rozprávame sa o tom ako prišla s manželom (39) a tromi deťmi (14, 12, 6) na Slovensko v novembri 2008 na Slovensko. O  tom, aké to bolo tam doma a o tom, aké je to tu byť doma. Slovensko považujú za svoj druhý domov, kde našli bezpečie a pokoj. Majú tu svojich priateľov a známych. Deti chodia do slovenskej školy a nebyť pokožky jemne čokoládovej farby a čiernych havraních vlasov, nerozoznali by ste ich od slovenských rovesníkov. Majú rovnako bezstarostný smiech ako iné deti, výborný prospech v škole a spoločne spriadajú plány do budúcna. Mama a otec im predšľapali cestu, aby mohli žiť v bezpečí a slobodne v srdci Európy. Cítia sa tu doma.

Ako a prečo ste sa ocitli práve na Slovensku?

Dlhý príbeh... Ako? Išli sme cestami a necestami dlhých 30 dní. Peši, vlakom i autom. Cez hory aj mestá, sami i v skupinách. Najprv cez Tadžikistan, a potom niekadiaľ pozdĺž trasy, kadiaľ viedla slávna Hodvábna cesta. Nebolo však času obhliadať sa do dávnej minulosti za históriou. Naše kroky boli rýchle, ako by nám za pätami horelo. Tak sme sa cítili. Utekali sme pred strachom v ústrety vysnívanej Európy. Prečo? Túžba za bezpečím. Ľudia zvyčajne utekajú pred vojnou a hladom. My sme paradoxne ušli kvôli bohatstvu. Manžel ako sirota zdedil rozsiahle ovocné sady a úrodné polia, ktoré prinášali bohatú úrodu a tým pádom aj zisk. Práve pre ziskuchtivosť a chamtivosť sa nám vplietla do pokojného života „mafia“. Dobré finančné zázemie a blahobyt sa obrátili v náš neprospech a išlo nám o holý život. Doslova...

Zrejme to bol dôvod, že ste opustili svoju rodnú krajinu. Kedy ste dospeli k rozhodnutiu, že sa stanete radšej utečencami ako obeťami?

Srdce sa nám zvieralo od strachu a mali sme veľké obavy o našu budúcnosť, keď sme odchádzali. Tomuto rozhodnutiu predchádzali takmer tragické udalosti. Myšlienka na to, že opustíme Afganistan a nájdeme si bezpečné miesto inde, prišla prvýkrát vtedy, keď uniesli nášho, vtedy 5-ročného syna a žiadali za neho 20-tisíc USD ako výkupné. Na tých 10 dní strávených bez syna a v neistote nemožno zabudnúť. Keď sa vrátil zdravý a živý domov, boli sme veľmi šťastní. Radostné pocity sa miešali s obavami. Čo ak sa to stane znovu? Tieto praktiky sú žiaľ v našich končinách celkom bežné a stáva sa často, že aj napriek vyplatenému výkupného uneseného zabijú. To mi ako matke naháňalo hrôzu. Pevné rozhodnutie prišlo po tom, ako nám do domu nastražili výpalníci bombu. Bola určená pre celú našu rodinu. Naša smrť by im priniesla vlastnícke práva na všetok náš majetok. Tam neplatia žiadne zákony. Platí zákon silnejšieho, za akúkoľvek cenu. Bomba vybuchla v čase, keď bol doma iba manžel sám. Mal veľmi vážne poranenia. Prežil chvála Bohu! Predali sme nejaké zlato a podarilo sa nám dať dokopy 30-tisíc dolárov v hotovosti. Presne toľko sme zaplatili za nové pasy s vízami do Tadžikistanu. Písal sa október 2008. A následne začala naša cesta za novým, lepším životom.

Celé to znie ako zo zlého filmu. Váš príbeh však nekončí nápisom „The End“, ale má pokračovanie... Zaplatili ste prevádzačom, aby vás doviedli niekam do Škandinávie. A vy ste sa zrazu ocitli na území Slovenskej republiky?

Boli sme strašne hladní a unavení, špinaví. Čakali sme na železničnej stanici na východnom Slovensku na ďalšie spojenie smerom do Nemecka. Všimol si nás nejaký okoloidúci a zavolal políciu. Samozrejme polícia ako prvé chcela vidieť naše pasy a platné víza. A tie sme nemali. Tak sme sa ocitli na policajnej stanici, následne v záchytnom tábore a potom v pobytových táboroch. Boli to dni a týždne neistoty a strachu. Nerozumeli sme nikomu, nepoznali sme nikoho. Mali sme iba jeden druhého.Táto skutočnosť ešte viac spojila našu rodinu.

Vedeli ste niečo o Slovensku?

Vôbec nič. Nemali sme tušenia kde sme, čo sa deje, ani čo bude. Ale niektorí sa na nás usmievali, úsmev sme opätovali a dúfali sme, že bude dobre. Slováci sú dobrosrdeční ľudia so šľachetným srdcom. Vedia pomôcť nezištne, len tak pre dobrý pocit a úsmev. Tieto situácie nás posilňovali a posúvali vpred. Teraz Slovensko a Slovákov poznáme viac, dokonca si myslím, že máme niektoré črty podobné – ako zmysel pre rodinu, úcta k starším, viera v Boha.

Aké sú vaše spomienky na život v utečeneckom tábore?

Dni plynuli a my sme trpezlivo čakali. Boli sme spolu na bezpečnom mieste, to bolo najdôležitejšie. Na ostatné sme si postupne zvykali. Faktom však je, že ja som prvé tri roky preplakala. Spomínam si, ako najmladšia dcéra mala vysoké horúčky a nechceli zavolať sanitku. Zúfalstvo striedali beznádej a aj hnev.

Na čo ste mysleli?

Viackrát sa objavili v mojej mysli pochybnosti. Bolo to správne rozhodnutie či nie? Čo bude ďalej? Dlhé dni a bezsenné noci priniesli množstvo nezodpovedaných otázok. Ale boli sme spolu ako rodina, to bola veľká opora. Nie každý z obyvateľov táborov mal to šťastie, že mal pri sebe svojich najbližších. Ten pocit bol, svojím spôsobom, oslobodzujúci. Zdieľali sme spolu všetky pocity, pozitívne i negatívne. Tým, že sme ich rozdelili medzi členov rodiny, tá ťarcha sa zdala byť stále menšia.

A čo deti? Ako vnímali zmenu? Chodili už do školy?

Deti zo začiatku často plakali. A ja s nimi. Bolo to náročné obdobie pre nás všetkých. Nové prostredie, neznámi ľudia, úplne odlišný jazyk. Zvykali sme si postupne. Deti sa hrávali s inými deťmi z Ukrajiny, Číny, Gruzínska, Afganistanu na ihrisku. S manželom sme ich sledovali a modlili sa za to, aby mali bezstarostné detstvo a možnosť študovať, plniť si sny. Do školy nechodili. Celý čas boli spolu s nami. Učili sme sa slovenské slovíčka, ktoré sme náhodne zachytili.

Následne bola poskytnutá doplnková ochrana celej vašej rodine. Čo bolo ďalej?

Áno, po 6 mesiacoch čakania sa z nás stali osoby s doplnkovou ochranou. Získali sme tzv. malý azyl. K novému statusu sme dostali príspevok vo výške 100€ na každého člena rodiny. Spolu 500€. Kúpili sme si za ne lístky do Nórska. Náš prvotný zámer bola Škandinávia, chceli sme dosiahnuť vytúžený cieľ. Mali sme tam známych, ktorí nás čakali a ubytovali. Po troch dňoch prebehla policajná razia zameraná na ilegálnych migrantov. Opäť sme skončili na polícii.

Deportovali vás?

Áno. Nepomohli ani slzy, ani prosby. Hoci sme strávili takmer deväť mesiacov v nórskom utečeneckom tábore, minulosť nás dobehla. Ja som si sadla na kufre a povedala im, že chcem zostať. Slzy som nemohla zastaviť. Mali sme platnú doplnkovú ochranu na území Slovenskej republiky, tak nás vrátili. Mali sme policajnú eskortu pre odlete, aj po prílete. Takmer ako zahraničná delegácia (smiech). Teraz, s odstupom času, dokážem celú udalosť vnímať s humorom. Vtedy mi to však vôbec nebolo jedno čo bude s nami a kam sa podejeme po opätovnom návrate do Bratislavy.

Kam ste išli z letiska?

Na letisku bola policajná hliadka. Zrejme nás mala niekam odviezť, ale my sme mali päť veľkých kufrov a tri deti so sebou. Tak sme sa chvíľu dohadovali, až padol návrh zavolať taxík. Pamätám si, zaplatili sme 20 eur z letiska na autobusovú stanicu. Odtiaľ sme sa vrátili do Opatovskej Novej Vsi. Zhodnou okolností sme dostali tú istú izbu, ktorú sme mali pred naším odchodom za dobrodružnou výpravou do Osla.

Začala sa nová procedúra? Museli ste opäť žiadať o pobyt alebo ste dostali nejaké sankcie?

Nie pokutu sme nedostali. Na naše šťastie. Áno, začal sa celý proces odznovu. Absolvovali sme interview, podali nové žiadosti a čakali. Dostali sme zas doplnkovú ochranu. Vnímala som to ako znamenie zhora. Zrejme nám bolo súdené, aby sme na Slovensku našli útočisko a nový domov.

Dvakrát ste žiadali o azyl. Namiesto azylu ste dostali doplnkovú ochranu. Avšak nevzdali ste sa a skúsili ste šťastie aj tretíkrát...

Áno. Skúsili sme sa riadiť podľa slovenského príslovia „Do tretice všetko dobré“. A vyšlo to! Hoci... Nie som si istá, či k tomu aj neprispela smutná skutočnosť, že práve v tom čase manželovi diagnostikovali rakovinu kostnej drene v pokročilom štádiu.

Jedna dobrá správa, jedna zlá. Aké boli vaše reakcie na tieto dve diametrálne odlišné fakty?

Získanie azylu nás naplnilo šťastím. Status azylanta predstavuje istotu, kým osoba s doplnkovou ochranou musí každých 12 mesiacov absolvovať celý proces odznova. A nikdy nemá istotu či mu doplnkovú ochranu predlžia alebo zrušia. Cena za azyl však bola príliš vysoká. Lekár mi oznámil, že manželovi zostáva posledný mesiac života. Viete si to predstaviť? Silný muž v najlepších rokoch, manžel a otec našich detí dostal 30 dní života. Našťastie Boh mal iný zámer. Hospitalizácia a chemoterapia manžela oslabili, a naozaj som vtedy nevedela čo a ako bude ďalej. Snažila som sa byť vnútorne silná a optimistická, ale mala som obrovský strach. Lekári navrhovali transplantáciu kostnej drene, ale nenašli sme vhodného darcu, nakoľko manžel je sirota. Má jednu sestru, ktorá prichádzala v úvahu, ale tá žije v Afganistane.

Deti to prežívali spolu s vami. Ako reagovali?

Povedali sme im to po dvoch mesiacoch, keďže sme nejako museli vysvetliť predĺžený pobyt v nemocnici. Ja som chodila do nemocnice denne, deti vždy v piatok, sobotu a nedeľu. Spočiatku reagovali plačom, postupne si zvykli na novú situáciu a neskôr sa stali veľkou oporou pre manžela aj mňa. Deti majú tú vlastnosť, že žijú pre prítomnosť. Vedia sa radovať z maličkostí a ich smiech dokáže byť nákazlivý. To je veľmi dobré. Nie nadarmo sa hovorí, že smiech lieči.

Ďalšia životná skúška na vás čakala v 2012.

Vtedy to vyzeralo tak, že z bytu kde bývame sa budeme musieť vysťahovať. Našťastie máme okolo seba dobrých ľudí, tak zmobilizovali sily a podarilo sa preklenúť túto dočasnú neistotu. Zrejme stres a strach spôsobili, že u najmladšej dcérky sa objavili zdravotné komplikácie. Skončili sme v nemocnici. Po rôznych vyšetreniach padol údel – diagnóza totožná s manželovou. Nechcela som tomu veriť! To nie je predsa možné! Nakoľko som poznala postup vyšetrení, ktoré sme absolvovali spolu s manželom, žiadala som o opätovné vyšetrenia a odber vzorky kostenej drene. Veď všetci sme len ľudia a môžeme sa mýliť. Malo to zmysel, lebo iný doktor a aj nové výsledky vyvrátili prvotné určenie choroby. Deti aj ja trpíme nedostatkom červených krviniek, preto odvtedy pravidelne chodíme na lekárske kontroly.

Ako ste sa naučili po slovensky? Ako sa deti adaptovali v škole?

Mňa učila lektorka slovenského jazyka. Popritom každodenná nevyhnutná komunikácia v obchode, na ulici, na úradoch a pozeranie TV postupne obohacovali moju slovnú zásobu. Doma však medzi sebou komunikujeme v jazyku farsí. Obidve staršie deti nastúpili do nultého ročníka základnej školy v Bratislave. Mali základné jazykové vedomosti, ktoré sa naučili pri hrách so slovenskými rovesníkmi. Počas tohto jedného roka sa naučili celkom dobre po slovensky. Staršia potom preskočila z prvej triedy hneď do tretej. Pre pobyt v táboroch majú trošku vekový sklz, ale to nikomu nevadí. Myslím si, že v škole ich prijali dobre a aj oni sa snažia. Majú samé jednotky, z čoho mám najväčšiu radosť ja ako mama. Učitelia aj spolužiaci sú v pohode, nerobia medzi sebou rozdiely na základe pôvodu alebo náboženstva.

Stretli ste sa s nejakými ťažkosťami alebo nepríjemnosťami za to, že ste moslimovia?

Keď sme prišli bývať do Bratislavy a začali sme sa voľne pohybovať po meste, manžel mi navrhol, aby som si dala dole šatku. Kvôli pohľadom a možným útokom. Ale ja to nedokážem. Šatka patrí ku mne rovnako ako ktorákoľvek iná časť môjho oblečenia. Niekedy počujem „Alláhu Akbar“ alebo „Mohamed“. Ale nevšímam si to. Som hrdá na svoj pôvod i vieru. Dcére niekedy deviataci hovoria vraj Bin Ládin. A ona sa ma pýta: „Mama, kto je Bin Ládin?“.

Predstavte si situáciu, že zrazu máte opäť veľa peňazí. Využili by ste to ako možnosť vrátiť sa do Afganistanu?

Určite. Ale iba ako na dovolenku. Každý rok by sme vycestovali, aby naše deti lepšie poznali krajinu svojho pôvodu, jej kultúru a obyvateľov. Ale určite nie nastálo. Ten pocit, že sme na Slovensku v bezpečí, sa nedá opísať. Zaspávam s vedomím, že nám žiadne riziko nehrozí, v noci nás nikto neprepadne a ráno sa spoločne stretneme pri raňajkách.

Ako vyzerajú typické afganské raňajky?

Praženica s lisovaným cesnakom a zelenou cibuľkou spolu so štipľavým korením. Alebo none roghani - čo je kysnuté cesto posypané cukrom. Podobné ako vaše langoše. Tiež sa pripravujú zemiakové placky s pórom – bolani. Samozrejme nesmie na stole chýbať marhuľový alebo čerešňový džem, med, olivy, mlieko, sladený čierny alebo zelený čaj.

Je niečo zo slovenskej kuchyne, čo si obľúbili členovia vašej rodiny?

Áno. Vďaka našim novým slovenským priateľom sme mali sme možnosť ochutnať špeciality tradičnej slovenskej kuchyne. Chutia nám zemiakové placky – robíme si ich aj sami doma, bryndzové halušky (bez slaninky), knedľa, šúľance so strúhankou a polievky. Tie sú výborné!

Takže sa dá povedať, že Slovensko je pre vás druhá domovina?

Áno, určite je tomu tak! Našli sme tu vytúžené bezpečie, hoci tomu predchádzala strastiplná a náročná cesta. Tu sme chudobní, ale šťastní. Máme jeden druhého.

Poznáte sa aj s inými Afgancami žijúcimi na Slovensku?

Áno. Teraz nedávno prišla jedna rodina, majú trojročné dievčatko. S nimi sa navštevujeme, ako aj s mojim bratrancom, ktorý býva tiež tu v Bratislave. Ostatní sú väčšinou muži bez rodín, takže sa stretneme príležitostne pri sviatkoch Eid-u (koniec Ramadánu a vyvrcholenie púte v Mekke) alebo Nawroz (Nový rok podľa perzského kalendára – začína jarným slnovratom)

Dnes je zlatá nedeľa. Ako vnímate predvianočné obdobie? Vyzdobené ulice, vianočné trhy a celkovú atmosféru?

Je to pekné. Najmä večer, keď žiaria svetlá a hrajú vianočné koledy. Už spomínaná moja lektorka slovenčiny, sa stala našou blízkou rodinnou priateľkou, vrátene jej mamičky. Práve u pani Evičky – mamy slovenčinárky trávime celá rodina Štedrý večer. Hoci my neslávime Vianoce, spoločne prestretý stôl má svoje čaro. Ona pripraví kuracinu a hovädzie fašírky, ja donesiem opekané baklažány a baklavu. Potom nasledujú tradičné oblátky s medom a príjemný večer. A počas prázdnin pôjdeme s deťmi do Rakúska, kde máme tiež príbuzných.

Je niečo čo by ste si želali do budúcna?

Máme všetko, len zaparkovaný mercedes nám chýba pred domom (veľký smiech). A ešte rodinný dom! (zakričí najstaršia a už sa smejeme od srdca všetci).

Teraz ale vážne, čo si prajete?

Nič, len aby bol ocino zdravý...

Rozhovor urobila a editovala: Zuzana Hasna

This article is one of the migrants’ contributions to the project Migration to the Centre and was created with the cooperation of the Human Rights League, Slovakia.

The article has been written with support of the Europe for Citizens Programme of the European Union and the International Visegrad Fund. The article reflects the views only of the author, and the European Commission cannot be held responsible for any use which may be made of the information contained therein.